Holubia hádanka...
20. října 2006 v 15:18 | CrazyEvi
HOLUBIA HÁDANKA
Alebo o tom, čo mám na duši...
Dnes porozprávam vám jeden príbeh,
Ktorý sa stal, alebo sa mi len prisnil,
No vážne teraz netuším.
Ale jedna vec je istá- rozpoviem vám o tom, čo mám na duši:
Na mojom okne jeden holúbok často sedáva
A svoje zážitky mi rozpráva...
Porozprávame sa navzájom
A nemusí mi preto platiť za nájom.
No teraz vážne, veď mi nikto neuverí.
Ale ako vravím, ja sa s ním dohovorím.
Raz priletel už zavčas rána a hneď vraví,
Že mi dnes veľkú radosť spraví,
Že rozpovie mi o jednom krásnom mieste,
O takom nie moc veľkom meste.
A či vraj uhádnem ako sa to mestečko volá
A že je tam aj jedna taká škola,
Kde žiaci chodia radi, lebo sú vraj všetci kamaráti.
- pred trinástimi rokmi na jeseň to bolo práve
narodilo sa v tom meste dievčatko a
všetci vraveli aby bolo zdravé.
Potom išla do školy kde dodnes aj chodí,
Stále píše úlohy a dobre sa jej vodí.
Býva v jednom krásnom meste, kde je mnoho zelene,
A tuším aj to dievčatko má oči zelené.
Často sa pri vode prechádza,
Lebo tým mestom rieka Váh preteká a
Občas ďalej, ďalej zachádza a potom domov uteká.
V tom meste je spokojná a nedá naň dopustiť
A tvrdí vždy, že ho hádam nikdy nedokáže opustiť.
Čo na ňom je také zvláštne?
Že dievča je v ňom tak spokojné?
Možno pokoj čo sa snúbi s krásou,
A nikdy nie je pochmúrne.
Neviem, povedal som ti už hádam dosť,
Ešte snáď to, že v tom meste je aj most,
Po ktorom chodia mnohí pre radosť,
Bo krásny výhľad odtiaľ je a
Tuším tam aj pieseň znie-
Čo váh spieva, žblnkoce,
Všetko sa nádherne ligoce, či je leto, a či Vianoce.
To mesto ozaj existuje,
To nieje dáka rozprávka,
Hovorím ti, že v ňom nieje žiadna pretvárka.
Holúbok dohovoril svoju hádanku a
Presne viem o čom hovoril,
A viem na ňu aj odpoveď,
Veď to bola moja vlastná spoveď.
Šaľa- to je moje rodné mesto,
Tu žijem, chodím do školy- kde sa mi dobre darí.
-odpoveď na tvoju hádanku holúbok viem!
Ale musíš počkať, kým ti ju poviem.
Ty si vravel o mne, a o mojom meste,
Veď ty vieš, že ono je u mňa vždy na prvom mieste.
Na Námestí svätej trojice
Prechádzajú sa radi dvojice.
Blízko je ich kostol a či kaštieľ- nádhera!
Každý kto sem príde si ich krásu obzerá.
A či ulice plné obchodov a ľudí,
Človek sa tu nikdy nenudí.
Rozozvučali sa zvony...počuješ?
Tak ako všetky zvony na svete,
Že je jedno mestečko na našej planéte.
V ňom žijem ja, moji blízky, priatelia
A nikdy ho za žiadne iné nezmenia.
A keď ma vietor raz ďaleko zaveje,
Vždy sa sem rada vrátim aj keby boli trebárs záveje.
Ja viem, že pre každého je to svoje mesto najdrahšie a krásne,
A preto ja budem o tom svojom písať básne...
A holúbok? Ten naďalej sedáva na mojom okne
A keď začne pršať, dávam pozor- nech nezmokne...
Tatranský žiaľ
17. října 2006 v 21:47 | CrazyEvi
TATRANSKÝ ŽIAĽ
Vietor plný bolesti počas búrky vial...
Tatranské stromy plakali,
Každý sa vtedy bál...
Nečakaná návšteva, čo víchrica sa volá,
Sama sa do Tatier pozvala,
Ju nikto nezdolá.
Bola veľmi nahnevaná,
Že z nej radosť nemal nik,
Napáchala plno škody,
Zostal po nej iba krik.
Krik stromov od bolesti,
Čo boli celkom zlomené,
Príroda volá nové zvesti-
Stromy sú na zemi zvalené!
Čo stovky rokov boli zelené,
Teraz majú srdiečka zranené!
Búrka, blesky, víchrica však tancovali veselo,
A Tatry tíško plakali, ach ako ich to bolelo!
Do sveta správa dostala sa,
Že Tatry sú zronené.
Miesto stromov kopa dreva,
Pomôcť Tatrám ľudia treba!
Veď nám umrú, ach, prebeda!
-neumriete naše Tatry,
zachránime si vás tak, ako sa patrí.
Veď našou pýchou ste nám boli vždy.
A skvostom Slovenska ste predsa,
A budete ním navždy.
Strašidelná myš
17. října 2006 v 21:40 | CrazyEvi
STRAŠIDELNÁ MYŠ
Keď som bola maličká,
Naplašila ma menšia myšička.
Skrývala sa v komore,
A ja som sa preto bála chodiť po dvore.
Keď som trochu podrástla,
Trávička na dvore narástla,
A v komore aj tá myš,
Len sa k nej nepriblíž!
Je možno ako strašidlo,
A to je známe pravidlo,
Keď niečo strašne je, netreba sa báť,
Ale treba utekať!
Tak som rýchlo bežala,
Na maminku volala:
Mami, rýchlo príď!
Chce ma zožrať veľká myš!
Keď to mamka počula,
Za rúčku ma chytila.
Čo to vravíš, aká myš?
Snáď sa jej len nebojíš?
Videla si vôbec myš?
Veď tá myška je len malá,
Milá, sivá, upišťaná.
Do komôrky ma mamka vzala,
Na milú myšku ukázala.
A tá myška sa ma zľakla,
Keď som si k nej kľakla.
Ako keby uvidela strašidlo,
A to je už také pravidlo,
Že malý sa veľkých bojí, a nie opačne!
Malá myška utekala,
Ja som sa len pousmiala,
Že som sa tej myši bála.
Pre najlepšiu priateľku
17. října 2006 v 21:20 | CrazyEvi
PRE NAJLEPŠIU PRIATEĽKU
Čo je to priateľstvo?
Zamýšľam sa nad tým.
Čo to vlastne znamená mať dobrého priateľa?
Vraj priateľstvo je dobrá vec-
Vraví mi to každý,
A najlepšie by bolo mať ho asi navždy.
Keď problém mám čo vyriešiť sa nedá,
Zavolám priateľke- tá mi silu dodá.
Keď šťastím žiarim- až uniesť je to ťažké,
Priateľka stojí vedľa mňa a
S úsmevom tiež hľadá šťastie v taške.
Keď bôľom trpí moja hlava,
Vtedy vraví- to sa stáva,
A dobrú radu hneď má naporúdzi.
Priateľ je tu, keď si v núdzi.
Moja mama vravievala-
Ostať sama nieje sláva,
S priateľkou sa lepšie kráča trebárs ráno do školy
A lepšie chutí kus koláča s niekým rozdelený.
S priateľkou tráviť voľný čas,
Rozprávať sa zas a zas.
Podeliť sa o úspechy, o radosti, tajomstvá, sklamania-
Menej potom bolia rany z občasného padania.
Ľahšie sa ti potom vstáva, keď priateľka ti ruku dáva-
Vstávaj, ideme zas vpred,
A najlepšie by bolo práve teraz; hneď!
A občas keď oči plné piesku mám,
A pre slzy nič nevidím,
A zúfalstvo moje telo myká-
Neboj, aj mňa sa to týka,
Priateľkin hlas mi šepoce-
Veď nemôžu byť predsa stále Vianoce.
A keď opäť radosť so mnou hrkoce,
S úsmevom vraví, že opäť prišli Vianoce.
Nečakaná návšteva
17. října 2006 v 20:51 | CrazyEvi
NEČAKANÁ NÁVŠTEVA
VO Štvrtok raz popoludní, keď som prišla zo školy,
Preveľkú som mala radosť z nečakanej návštevy.
Po troch rokoch cestovania zavítala teta k nám,
Porozprávať mnoho vecí a hneď cítim nadšenie z jej rečí,
Keď o svojich cestách hovorí.
Ona píše cestopisy a v nich svoje zážitky rozpráva,
Aby sa ľudia dozvedeli, čo vo svete spoznáva.
Najprv bola v Amerike, potom zasa v Afrike,
Teraz sa do Ázie chystá- chce tam vidieť rôzne mestá,
Prírodu a rôznych ľudí, moja teta sa nikdy nenudí.
Hovorí, že Amerika -to sú hlavne veľkomestá,
Povzdychne si ajajaj, ľudia sú tam šťastní vraj.
V Afrike je horúčava, pospomína mnoho krás,
Keď o malých deťoch vraví, trasie sa jej trošku hlas.
Majú krásne veľké očká, čierne ako uhlíky-
Také sú vraj deti z Afriky.
A keď bola v Európe, na východe, v Rusku,
Od úžasu nad Kremľom si v Moskve od zmrzliny
Zašpinila blúzku.
Usmeje sa, zamyslí sa a potom o Číne mi rozpráva,
Že tam žije veľa ľudí a sú vraj trošku žltí.
A teta mi rozprávala, rozprávala, rozprávala...
A ja som ju z úžasom počúvala.
Na moje otázky, čo som chcela vedieť o krajinách vo svete,
Odpovedala mi hneď, no na otázku, kde sa jej najviac páčilo,
Nepoznala odpoveď.
A keď som sa opýtala, čo vo svete ďalekom o Slovensku hovorí,
Odpoveď to bola jasná a ozaj taká krásna:
Slovensko? To je ozaj paráda! Je to tá najkrajšia záhrada.
Máme tu hory, rieky, mestá, dediny, nížiny, kotliny
A mnoho dobrých, šťastných ľudí.
A hlavne veľa detí zvedavých, ktoré všetko zaujíma a chcú
Vedieť viac a viac...
Prišiel večer, teta vstala a keď rozlúčiť sa s nami mala,
Slzy mala na krajíčku, povedala potichúčku-
Musím už ísť, no prídem zas, až uvidím opäť mnoho krás.
Aj ja som už báseň dopísala a rozmýšľam,
Kde tá moja teta môže byť?
Možno niekde v Ázii alebo niekde v Brazílii?
Ktože vie?
Ale ja už teraz viem, že keď zas raz prídem zo školy,
Preveľkú radosť budem mať z nečakanej návštevy.
To opäť príde teta k nám
A zážitky zo svojich ciest porozpráva nám.
Zhasnutý plamienok
17. října 2006 v 20:50 | CrazyEvi
ZHASNUTÝ PLAMIENOK
Už zhasol plamienok našej lásky.
Zostali len výčitky, urážky, otázky.
Kto z koho? Prečo? Kde a s kým?
Už si s tým asi neporadím.
Srdce ma bolí a dýchať sa mi nechce,
Vnútorný hlas mi však čosi šepce:
-Zdvihni hlavu, netráp sa už,
nestojí ti o to ten muž,
čo toľkokrát zradil ťa...
netráp sa viac, zamkni žiaľ,
a vykroč sama pekne vdiaľ!-
a tak kráčam a nohy sa mi podlamujú,
spomienky na lásku ma zastavujú.
Nemôžem viac ani krok,
Veď už je tomu práve rok, čo odišla som.
A tak snívam a domček z karát staviam,
A nádej doň opäť vkladám,
Že z neho raz bude hrad.
A budeš ma mať opäť rád,
A oheň lásky zas nás bude hriať,
A nezabudneme doň prikladať, aby nezhasol.
Ale ranný svit mi tento sen odniesol.
Motýlia pieseň
17. října 2006 v 20:49 | CrazyEvi
MOTÝLIA PIESEŇ
Dnes spievam pre vás, deti, pieseň,
Čo odoženie každú tieseň.
Zo srdiečka vyšla mi,
A možno iba zdá sa mi,
Že spievať sa dá každý deň,
A je to môj veľký sen,
Aby tá pieseň všetky deti spojila,
Veď je to pieseň motýlia.
Poprosím vetrík, aby vial,
A odvial pieseň vdiaľ a vdiaľ...
Okolo celej Zeme, v každučký kraj.
Vetrík, prosím, pieseň všade hraj.
A vetrík fúkal z plných síl,
Pieseň zavial až na Sibír.
Zo Sibíri do Indie,
Kde asi malá Zaira žije.
Tá tiež sníva veľký sen,
Vraj učiteľkou chce byť len.
Zamávala krásnou šatkou,
Chce byť našou kamarátkou.
Pieseň už letí ako vtáčatko,
Pozdraví v Rusku dievčatko.
Marusia ráno vstala, vlásky dlhé prečesala.
Počuje tú pesničku
A už má úsmev na líčku.
Na Sahare slnko páli,
A tam kdesi býva Ali.
Nôžky mu piesok hreje
A Ali sa šťastím smeje.
Pesničku si pospevuje
A ďalej sa opaľuje.
Antony za v Kanade,
Vysedáva v záhrade.
Má tam plno krásnych kvetov.
Z rôznych krajov, z rôznych kútov.
V Austálii pomaličky
Andrew sa učí hrať na husličky.
Na husličky, na gitare,
Nech sa pieseň slávnou stane.
Pieseň je už v Írsku,
V Dánsku, Švédsku či vo Fínsku.
Prešla už aj Španielsko
A možno už aj Alžírsko,
Zavítala na Slovensko:
Na Slovensku slnko svitá,
Anička sa mamky pýta:
,,Do školičky chodia
všetky deti na svete?
A raňajky majú tiež vždy prestreté?"
Na otázky mamka odpovedá,
Že všade sa to takto nedá.
Ale všetky deti by mali byť šťastné,
Aby šťastím mohli písať básne.
A keď sa na Slovensku už stmieva,
Mamička Jankovi uspávanku spieva.
Pesničku tichú, kratučkú,
Drží ho pritom za rúčku.
Nech v šťastí deti vyrastajú,
Slzy a bolesť nech nepoznajú.
Nech sa deti cítia vždy bezpečne,
Nech je pre nich každé ráno slnečné.
A tak jedno prianie mám,
Nech pieseň zaletí aj k vám.
Nech pieseň znie na celom svete,
Je jedno či v zime, v lete.
Nech znie pieseň každý deň,
Nech spieva celá naša Zem,
A deťom nech sa splní i ten najtajnejší sen...
A nech si hockto hocčo hovorí,
My nepoznáme rozdiely.
Sme deti našej krásnej Zeme
A všetci dobre vieme,
Že je jedno či sme biele, žlté, čierne,
Zostaneme priateľstvu verné.
Lebo sme si rovné všetky
A nepoznáme žiadne pletky.
Priateľmi vždy zostaneme-
Veď sme kvety tejto Zeme.
A vetrík si len pieseň spieva,
Vetríkovsky sa usmieva.
Na ďalekú púť,
Nevie zabudnúť.
Mamine slzy
17. října 2006 v 20:48 | CrazyEvi
MAMINE SLZY...
Dnes moja mama plakala,
A ja som si veľmi želala,
Aby ten jej veľký žiaľ
Odišiel preč, preč vdiaľ!
Neplač, mami!
Ticho šepkám.
Nechaj slzy radšej riekam,
Tie čakajú na slzy z neba,
Pochop, mami, im to treba.
Mama sa trápi,
Ja to viem.
Už viem aj prečo,
No nepoviem!
Tak smutný je deň,
Keď mama plače.
Smej sa prosím mama radšej!
Usmej sa len trošičku,
Dala som do vázy ružičku,
Ten kvietok máš veľmi rada,
A teba stále bolí čiasi zrada.
Veľmi ťa ľúbim mamička,
Chcem ti dať pusu na líčka.
Líčka čo od sĺz mokré máš,
A ja sa modlím otčenáš.
Aby si už neplakala,
Aby si sa nehnevala,
Aby si bola veselá,
Aby si problémy nemala.
Aby si zajtra ráno vstala
A už sa len usmievala.
Mama sa už opäť smeje,
Jej krásny úsmev veľmi hreje.
Spáli bolesť, úzkosť, zradu,
Nenechá už priestor žiaľu.
Nech plače nebo-
Riekam slzy treba!
Stratená Zem
17. října 2006 v 20:47 | CrazyEvi
STRATENÁ ZEM
Raz sa mi prisnil taký sen,
V ktorom som kráčala tam a sem.
A hľadala som- áno už viem,
Našu drahú, krásnu Zem.
V tom sne bolo všetko chmúrne,
A bolo už veľmi súrne
Niečo pre Zem urobiť.
Veď tam kvety nerástli
A ľudia nad spevom vtáčkov nežasli,
Všade len tma a smútok
A bolo mi to veľmi ľúto.
Ľudia, prosím, zobuďte sa!
Zachráňme si našu Zem!
A zrazu som sa zobudila,
Veď to bol iba smutný sen!
Preto prosím všetkých ľudí
A aj vás deti,
Nech každý deň na našej Zemi
Je do krásy odetý.
Všímajme si vôňu Zeme
Veď nad ňu hádam krajšej niet,
Starajme sa z láskou o ňu,
Nech ľudia po nej chodia ešte mnoho liet.
Raz sa mi prisnil taký sen,
V ktorom som kráčala tam a sem,
A v ňom som videla
Našu drahú, krásnu Zem...
Motýľ
17. října 2006 v 20:46 | CrazyEvi
MOTÝĽ
Motýľ je celý z hodvábu,
Krehký a priesvitný...
Lieta si z kvietku na kvietok,
Daj pozor, len sa nepichni.
Je krásny sťa obrázok,
A vždy unikne ti o vlások
Keď ho chceš pohľadiť.
Má farbu dúhy, letí k nebesiam
A oddáva sa svojim radostiam:
Oblakom hovorí-
Už ma strach z ľudí vôbec nemorí,
Veď sú malí ako máčik,
Ešte menší ako vtáčik,
Čo letí rovno do polí.
Avšak dolu letieť musím,
A potom znovu ešte skúsim
Vzlietnuť do výšin.
Veď svet zhora krajší je,
A to snáď každý vie,
Že keď ho máš ako na dlani,
Cítiš sa ako na stráni,
Kde plno kvetov rozkvitne
A každý má krídla priesvitné.
A motýľ vzlietol dolu k nám,
A polámal si krídla sám.
Nechal sa uniesť výšinami,
A tu dolu medzi nami viac
Už nechcel byť.
A krídla zranené si nedal ošetriť.
Tak končí cesta motýlia,
Čo ľudskej sa podobá,
Preto krásu hľadaj na zemi,
A nechaj slnko na nebi,
Nech to sa na nás díva.
A nech každý vníma,
Aká je krása kvetov, lúk
A trávy zelenej
A nemysli stále na krásu výšky vzdialenej.